Otevřený dopis ministru kultury SR Rudolfu Chmelovi

Vážený pán Rudolf Chmel,
minister kultúry,

Slovenská sekcia AICA, ktorá združuje odborníkov z oblasti teórie a kritiky moderného a súčasného výtvarného umenia a je súčasťou Association internationale des critiques d´art so sídlom v Paríži, sa na svojom zasadnutí konanom dňa 9. 2. 2005 rozhodla obrátiť sa na Vás s výzvou priznať zodpovednosť za kritický stav rezortu kultúry a urobiť nevyhnutné kroky k jeho náprave
K apelu na Vás sme sa rozhodli po posledných udalostiach vo sfére výtvarného umenia, ktoré sú v príkrom rozpore s vyhlásením vlády o "uctievaní princípov demokracie a rovných šancí" a o "vytvorení stabilného a transparentného systému financovania kultúrnych a umeleckých aktivít... vhodných pre rôzne typy inštitúcií a subjektov"
Našu pretrvávajúcu nespokojnosť s "kultúrnou politikou" MK SR chceme demonštrovať na troch modelových príkladoch nezdravých praktík rezortu.

Neštandardnosť a netransparentnosť
sprevádzala výber slovenských umelcov na prestížne medzinárodné podujatia - Bienále Sao Paulo 2004 a Bienále Benátky 2005. V obidvoch prípadoch neboli dodržané štandardné zásady vypisovania verejných súťaží a zvolená stratégia priameho oslovenia posilnila rozhodovacie právomoci ministerských úradníkov a zvýhodnila inštitúcie, ktoré spadajú pod rezort MK SR. Priame menovanie účastníkov konkurzu (iba odborní pracovníci SNG a Slovenského centra dizajnu), alebo dokonca priamy výber umelcov a kurátora (vedenie SNG pre Bienále Benátky), sa stretlo s kritikou v umeleckej obci nielen na Slovensku ale aj v Čechách a susednom Maďarsku. Tento autoritatívny krok vedenia SNG je prekvapujúci o to viac, že "československý model" konkurzného výberu, ktorý sa zaviedol v roku 1993 sa stal vzorom i pre okolité krajiny (Maďarsko). Vzhľadom na to, že na internetových stránkach MK SR nie je žiadna správa o týchto významných akciách, nie je dokonca jasné ani to, kto rozhodoval o víťaznom projekte pre Sao Paulo, a či projekt, ktorý nás reprezentoval, naozaj zvíťazil. Takéto netransparentné konanie má nielen katastrofálny dopad na morálku spoločnosti, ale má rovnako nebezpečné vedľajšie účinky. K tým prvým môžeme okrem vysokého stupňa korumpovateľnosti zarátať i stratu stimulácie, rezignovanosť a apatiu v radoch odbornej verejnosti, k tým druhým potenciálne pochybnosti tam, kde by rovnaký výsledok dosiahnutý štandardnými postupmi nemohol byť vôbec spochybnený. Chceme zdôrazniť, že nám nejde o relativizovanie tvorby autorov, ktorí nás na oboch podujatiach reprezentovali, resp. budú reprezentovať. Práve naopak, ich tvorbu považujeme za kvalitu, ktorá môže obstáť v medzinárodnej konfrontácii. To, o čo sa zasadzujeme, je obhajoba elementárnych zásad slušného správania, ktoré sa dajú dosiahnuť jednoduchými prostriedkami - zadefinovať jasné pravidlá hry tak, aby sa zásady korektného a otvoreného výberu nemenili s každou zmenou ministra, riaditeľa inštitúcie či dokonca radového úradníka.

Neschopnosť
Oprávnená kritika nefunkčnosti grantového systému MK SR, ktorý vďaka nepružnosti ministerských úradníkov v roku 2004 skolaboval, vytvárala predpoklad, že v roku 2005 ministerstvo pristúpi k takým opatreniam, aby sa peniaze na projekty dostali k žiadateľom čo najskôr. Pochybnosti o kompetentnosti ministerských úradníkov zodpovedných za spravovanie grantového systému však vyvoláva časový sklz, do ktorého sa systém dostal aj v tomto roku. Okrem programu Podpora audovizuálnej tvorby, ktorý uzatváral prvé kolo žiadostí už v decembri roku 2004 a k dnešnému dňu má už i prvé výsledky, správcovia ostatných programov opäť zaspali. Posunutie uzávierky prvého kola žiadostí na koniec februára, či dokonca marca indikuje, že príjemcovia grantov môžu reálne peniaze očakávať, a to je optimistická vízia, najskôr v polovici roka. Na mieste je hypotetická otázka. Ide naozaj iba o neschopnosť ministerských úradníkov alebo o sabotovanie kultúrnych aktivít? Príklad úspešnosti programu Podpora audovizuálnej tvorby je dôkazom, že nejde o zlý úmysel, ani zlyhanie systému, ale o neschopnosť konkrétnych ľudí.
Existujú jednoduché riešenia. Stačí nahradiť neschopných schopnými.

Nekorektnosť
Analýza stratégií, ktoré použilo Ministerstvo kultúry v súvislosti s pokusmi o zriadenie inštitúcie nezbierkového typu, tzv. Kunsthalle ukazuje, že okrem neštandardnosti, netransparentnosti a neschopnosti bol tento zdĺhavý proces sprevádzaný aj taktikami, ktoré vyvolávajú vážne podozrenie zo stretu záujmov a nekorektnosti jednania.
Za dôsledok neschopnosti súčasného vedenia MK SR považujeme fakt, že po dvoch rokoch medializovaného "brainstormingu" sa ministerskí úradníci nakoniec rozhodli zachovať riešenie, ktoré realizoval ešte minister Milan Kňažko, keď v rámci Národného osvetového centra (ďalej NOC) vytvoril organizačnú zložku - Dom umenia a riaditeľ NOC aj Radu Domu umenia. Na mieste je otázka, aká je výkonnosť generálneho riaditeľa Sekcie umenia Andreja Zmečeka, keď potreboval dva roky, na to, aby sa vrátil k už existujúcemu riešeniu? Paradoxom je, že zástupcovia Slovenskej sekcie AICA (Vladimír Beskid, Jana Geržová, Gábor Hushegyi, Katarína Rusnáková) na stretnutí s ministrom kultúry Rudolfom Chmelom 24. 1. 2003 navrhovali zásadnejšie riešenie - delimitáciu Domu umenia z kompetencie NOC a jeho transformáciu na inštitúciu s vlastnou právnou subjektivitou, pričom už vtedy upozorňovali na nutnosť hľadania legislatívnych možností tejto zmeny. Je skutočne tragické čítať "aktuálne" vyhlásenia Andreja Zmečka o tom, že úlohou organizačnej zložky Domu umenia a novomenovanej Rady Domu umenia je "vytvoriť legislatívny rámec ako aj súvisiace podmienky umožňujúce zriadiť v budúcnosti samostatnú kultúrnu organizáciu." Nezodpovedanou zostáva otázka, prečo sa uplynulé dva roky nevyužili na vytvorenie tohto legislatívneho rámca, bez ktorého sa Ministerstvo kultúry a celá umelecká obec dostáva opakovane do patovej situácie z roku 2001, keď pokus ministra Milana Kňažka a vtedajšieho generálneho riaditeľa Sekcie umenia Braňa Rezníka o vytvorenie tzv. Kunsthalle stroskotal práve na legislatíve. Po štyroch rokoch úsilia dvoch ministrov kultúry a dvoch generálnych riaditeľov sme opäť v bode nula. Centralistický model riadenia Domu umenia s hierarchiou - riaditeľ NOC, výkonný manažér a hlavný kurátor Domu umenia pripomína zvláštny hybrid vyvolávajúci spomienky na smutne známe Regionálne kultúrne centrá. Napriek ubezpečeniam Andreja Zmečeka, že na pozíciu hlavného kurátora bude vypísaná medzinárodná súťaž, z ktorej vyjde víťaz, je diskutabilné, kto z renomovaných kurátorských osobností bude mať záujem vstúpiť do takto určenej riadiacej štruktúry, ktorá samozrejme obmedzí ich kompetencie.
Špecifickým aspektom tejto kauzy je zloženie Rady Domu umenia. Ako už upozornila Andrea Kopernická v denníku SME, piati z desiatich menovaných členov sú vo významných pozíciách neštátnej kultúrnej iniciatívy Tranzit, ktorá pôsobí paralelne v Čechách (Tranzit.cz) a na Slovensku (Tranzit.sk), a je financovaná rakúskou Erste Bank a Slovenskou a Českou sporiteľňou. Napriek tomu, že Mária Hlavajová, Miroslav Marcelli, Boris Ondreička, Jiří Ševčík a Laco Teren svojimi aktivitami zasahujú do širokého spektra ďalších kultúrnych a edukačných inštitúcií, ich silná koncentrácia v Rade vyvoláva otázku či tu nejde o stret záujmov, alebo dokonca o pokus naplniť existujúcu, ale nefunkčnú inštitúciu Domu umenia obsahom, ktorý od roku 2002 rozvíja Tranzit. Proti takejto transformácii Domu umenia, i za cenu budúceho privatizovania lukratívnej budovy, by nemuseli byť výhrady, ak by koncepcia reprezentovaná aktivitami Tranzitu vyšla víťazne z konkurzu a v konkurencii s ďalšími domácimi neštátnymi iniciatívami porovnateľného významu bez ohľadu na to, či existujú reálne (Nadácia - centrum súčasného umenia, alebo Priestor for Contemporary Arts atď.) alebo iba ako neinštitucionalizovaná odborná potencia.
Inou dôležitou otázkou je, či by sme mali rezignovať na pôvodný zámer zriadiť inštitúciu typu Kunsthalle, ktorá je overenou štruktúrou úspešne fungujúcou v našom bezprostrednom okolí - Kunsthalle Wien, Mücsarnok v Budapešti, Zamek Ujazdowski vo Varšave, Galerie Rudolfinum (Praha) a Dům umění (Brno) u našich českých susedov. Dobrým príkladom hodným nasledovania je práve Česká republika, kde vedľa seba existujú, prosperujú a za istých podmienok by mohli aj kooperovať rôzne typy štátnych i neštátnych inštitúcií. Poučme sa z toho, že úspech českého Tranzitu nie je postavený na ohrozovaní Galerie Rudolfinum, preto nepodmieňujme vznik bratislavskej Kunsthalle či Domu umenia spoluúčasťou Tranzitu.sk.
Vážený pán minister, vzhľadom na závažnosť vzniknutej situácie v spomínaných oblastiach súčasného výtvarného umenia na Slovensku, za ktorú sú zodpovední príslušní pracovníci MK SR, si Vás dovoľujeme požiadať, aby ste uvedené problémy bezodkladne riešili.

Jana Geržová
prezidentka Slovenskej sekcie AICA

Členovia Slovenskej sekcie AICA, ktorí podporili obsah otvoreného listu:
Ján Bakoš, Vladimír Beskid, Juraj Čarný, Jana Geržová, Richard Gregor, Petra Hanáková, Gábor Hushegyi, Ivan Jančár, Viera Jančeková, Karol Kahoun, Katarína Kišová, Juraj Mojžiš, Jana Oravcová, Ľudmila Peterajová, Katarína Rusnáková, Alena Vrbanová.

Na vedomie:
Emília Sičáková-Beblavá
riaditeľka
Transparency International Slovensko
Bajkalská 25
827 18 Bratislava